Nepíše listy pre všetkých

(?, 1983)

Keď raz povedal, že svoje pesničky považuje za listy, nezabudol dodať, že taký list nemôže byť určený odrazu všetkým. Človek si musí hľadať svojho adresáta, musí vstupovať do vzťahov k svojmu okoliu, hľadať porozumenia. Možno vtedy na začiatku samostatnej speváckej dráhy Karla Zicha boli v tomto výroku ešte príliš čerstvé spomienky na štúdium sociologických disciplín. Plynúce roky však stále presvedčivejšie dokazovali, že nešlo o prázdne slová. A keby sme im aj neprikladali význam najpodstatnejšieho kréda jeho autorskej a interpretačnej tvorby, za každým Karlovým krokom môžeme nájsť ich odraz. Berie si ich na pomoc vždy vo chvíľach kľúčových rozhodnutí, na križovatkách, od ktorých vedú cesty k úspechom i omylom.

Možno samozrejme namietať, že Zichove úvahy o adresnosti pesničiek nie sú ničím originálne, že sa k nim zákonite skôr či neskôr musí prepracovať každý umelec. Jednako treba povedať, že práve v Zichovom prípade nie sú náhodné a patria k charakteristickým črtám osobnosti „uvažujúceho“ speváka. Karel totiž vždy, niekedy možno až príliš úzkostlivo, dáva najavo, že je predovšetkým sám sebou a až v druhom rade sa necháva ovplyvňovať názormi publika či dramaturgov.

Prvým veľkým pódiom, na ktorom sa predstavil, bola Bratislavská lýra. Vlastne práve cez tento festival sme sa ho naučili vnímať. První smích, první pláč, Měla na očích brýle, Máš chuť majoránky sa radili vždy medzi nedocenené pesničky v súťaži a zároveň sa stávali akoby zákonite najväčšími rozhlasovými hitmi. Samotné pódiové prevedenie piesní, tak ako ho napokon videli diváci v sále a pri obrazovkách, ani nedávalo veľa dôvodov k nadšeniu. Očividne strémovaný spevák držiaci sa gitary azda najskôr preto, aby vedel čo s rukami, hlas síce pekný, sýty, ale rozochvetý až neprirodzeným tremolom, za tým všetkým veľký orchester. Pesničkár? Sotva. Iba ak vytrhnutý z nejakého nečitateľného kontextu. Nová festivalová hviezda, ktorú „robia“ dirigenti a dramaturgovia? Ani to nie, pretože v porovnaní s takými je zasa akýsi nekonvenčný, nezaraditeľný.

Skutočne v prvom období, od odchodu zo Spirituál kvintetu Jiřího Tichotu v roku 1973 až do založenia skupiny Flop v roku 1977, bol Karel Zich skôr rozhlasovou hviezdičkou, ktorá občas zažiarila v Pesničkách pre Hviezdu či prekladovou pesničkou. Dokonca pre mnohých zostal v tejto polohe – vďaka určitej zotrvačnosti rozhlasovej dramaturgie – aj naďalej. S plnou vervou hľadal svoje publikom, ten prepotrebný kontakt, pri ktorom pisateľ listu cíti, že nepíše do prázdna. Lenže čím väčšmi si myslel, že sa k nemu blíži, tím väčšmi sa mu vzďaľoval. Už v roku 1974 sa v Zlatom sláviku dostal na piatu priečku, ale do roku 1977 klesol na 9.miesto. Až s Flopom sa v sedemdesiatom deviatom dostal opäť na piate miesto. Pritom však podľa bodovacích tabuliek Melodie umelecky stúpal práve vtedy, keď klesal počet poslucháčskych hlasov a naopak. Môže sa v takejto situácii vyznať hoci „uvažujúci“ spevák a môže sa zachovať tak, aby si udržal sympatie na obidvoch stranách? Môže dokonca na obidvoch frontoch postúpiť ešte vyššie? Koniec sedemdesiatych rokov je poznamenaný Karlovým úsilím dokázať to. Novým repertoárom, personálnymi zmenami v kapele, čo najčastejším stykom s publikom. Nikdy však nie za cenu straty vlastného umeleckého názoru, bez najmenšej snahy vydať sa cestou ľahšieho odporu. Lenže – a to je jeden s problémov, ktorý už bol naozaj mimo jeho kompetencie – vo chvíli, keď sa už zdalo, že naozaj prenikne na najvyššie pozície, nastal čas nových tvárí. Obrovská časť mladého publika, ktoré ho zaplavovalo ešte včera listami, potleskom, hlasmi v ankete, odrazu zistila, že na koncertných pódiách už stojí nová modernejšia generácia hudobníkov. Pre Karla sa začínajú roky, v ktorých určite s dávkou trpkosti, ale rozumne chápe, že už azda nebude Zlatým slávikom, ale nesmie sa stať ani tým, čo na scénu neprináša nič zaujímavé.

Či si s odstupom rokov vypočujeme jeho prvé album Dům č. 5 alebo najnovšie pesničky, musíme uznať, že sa nám prihovára spevák, ktorý má svoju koncepciu. Pritom jeho civilný prejav získa tým väčšiu dôveru, čím väčšmi si dokážeme uvedomiť, že jeho nositeľ píše svoje listy úprimne. Vyznáva sa v nich zo svojich lások i sklamaní všedným jazykom a predsa s nevšednou morálnou naliehavosťou. Uvažuje v nich predovšetkým o zložitosti ciest, ktoré vedú od človeka k človeku a názov jeho druhého albumu Mosty v tomto zmysle vôbec nie je náhodný. Z albumu Paráda nečítame iba jeho dávne rock and rollové záľuby, ale aj úsilie sebaironizujúco prehodnocovať svoj vlastný, kedysi možno trochu neskromný názor na možnosti populárneho speváka. Už z toho, že spolupracuje s textármi typu Zdeňka Rytířa, Pavla Vrbu, Zdeňka Borovca a v ostatnom čase najmä s Michalom Bukovičom, vidno, že práve myšlienka, etické posolstvo je jadrom jeho umeleckej výpovede. Storaké príbehy všedného života tvoria ústrednú niť jeho repertoáru nielen na festivaloch politickej piesne v Sokolove alebo v Martine, ale na všetkých nespočetných stretnutiach s publikom, ku ktorému síce nepatria všetci, ale určite mnohí. A dodajme, že radi.

Peter Brhlovič