Nestarnúci český spevák Karel Zich túži ešte po jednom dieťati

(Supermusic, 10.6. 2003)

Stálica českej hudobnej scény, spevák Karel Zich, sa po minuloročnej koncertnej šnúre so skupinou Spirituál kvintet rozhodol, že tentoraz mu partnera na pódiu bude robiť iba gitara. Preto prednedávnom vyrazil na slovenské turné iba so svojím inštrumentom a manželkou Janou. V priestoroch košického Veritasu sme ho zastihli ešte počas zvukovej skúšky, po ktorej nám ochotne odpovedal na všetky otázky.

V našom meste účinkoval aj váš dobrý priateľ Miroslav Donutil. Na jeho platni je jedna pieseň, v ktorej sa o mužoch spieva: "...od kolébky do důchodu, máme tendenci se hrát...". Patríte aj vy k mužom s večne chlapčenskou dušičkou?

Tento song je nielen krásny, ale aj pravdivý. My, muži, sme totiž buď stále malými chlapcami, alebo patríme ku krčmovým typom, ktoré sú večne naštvané a všetko by vedeli lepšie, hoci v skutočnosti nevedia nič. Myslím, že najmä tvoriví ľudia nosia v sebe stále niečo chlapčenské a Mirek, a nie iba on, je toho dôkazom. Nakoniec, myslím si, že keby z nás táto chlapčenskosť vymizla, bol by to náš koniec.

Pred časom ste sa druhýkrát oženili a zorganizovanie svadby vám údajne trvalo iba štyri dni..

Ja nemám rád, keď sa niečo príliš dlho plánuje. Navyše, svoju terajšiu manželku poznám strašne dlho a tento krok som kvôli svojim deťom urobil značne neskoro. Ale potom už nebolo čo riešiť a som rád, že sa to zorganizovalo tak rýchlo, že si to nestihli zistiť ani médiá. Ja mám inak vo všeobecnosti rád veci, ktoré sú improvizované. Stihli sme to dokonca tak, že o tri dni podnik, kde sme oslavovali, "spláchla" vysoká voda. Takže sme naozaj mohli povedať, že po nás potopa. To som, samozrejme, majiteľom, ani nikomu inému, neprial...

Ľudia, ktorí druhýkrát vstúpia do manželstva, obvykle túžia aj po dieťatku s novým partnerom. Chceli by ste aj vy?

Myslím, že áno...

Na čo sa najbližšie tešíte?

To je komplikované. Momentálne totiž prežívam deprimujúce pocity, pretože svoj život končí moja mama. Dosť ma to berie, iba ťažko sa sústredím na niečo trvalejšie, ale viem, že si to musím prežiť, pretože s tým sa už, bohužiaľ, nedá nič robiť. Ja však dúfam, že potom znova naberiem rovnováhu a budem vedieť už iba spomínať na to pekné, čo sme spolu zažili.

Andrea Tomáschová