Odvrátená tvár Karla Zicha

(Populór 1979)

Rád sa zhovárate s novinármi?

Nie.

Prečo?

Pripadá mi to trošku ako podvod. Ja voľačo poviem, novinár so to zapíše, ten schopnejší to dokoná kvalitne, menej schopný totálne. Lenže ja už v okamihu čítania rozhovoru mám celkom inú náladu alebo, ako by som to povedal, „som inej kvality“ a hrozím sa: ja som povedal toto? Je to vôbec možné? Som naozaj taký idiot?

Rozhovory sa predsa posielajú autorizovať.

Nerozumiete mi. Ja ho zautorizujem, v určitej chvíli ho teda schválim, lenže v tej určitej chvíli som možno vďaka vydarenému koncertu v dobrej forme a vynikajúcej nálade, poviem si, je to fajn a dokonca si to myslím. A potom – bác – rozhovor vyjde a mne nezostane iné, len si povedať: tak toto už radšej nikdy nie. Ja som to myslel celkom inak.

Takže novinár nepochopil podstatu.

Možno aj pochopil. Podstata sa však zmenila.

Podstata sa nemení. Len my sa štylizujeme. Domnievam sa, že dnešnému súčasníkovi nemožno servírovať pretvárku. Totiž, možno, ale ono sa to pozná. Nemôžeme sa dohodnúť, že budeme hovoriť pravdu a len čistú pravdu?

Dobre, teda pravdu: ja vás, novinárov, nemám rád z ešte jedného dôvodu. Ste zvláštna spoločnosť. Keď má niekto úspech, idete sa oňho potrhať, keď niektorému z nás voľačo nevyjde, pokojne ho strháte a keď máme občas akýsi útlm, povedal by som „nedostatok materiálu“ je pre vás celkom ľahostajný. Akoby neexistoval.

To je zaujímavé. Ja si presne toto myslím o vás – spevákoch tzv. populárnej hudby. Iba v opačnom poradí. Pokým o vás nikto nič nevie, sú dobré ktorékoľvek noviny a ktorákoľvek rubrika, keď sa dostanete na vrchol, teda, relatívny vrchol, často porušujete v jednaní s novinármi aj základné pravidlá slušnosti.

Môže to byť aj póza.

Môže. Takže sa dohodneme na tom, že vy ste vlastne nečítali dobrý rozhovor.

To som nepovedal.

Napríklad?

Napríklad fantastický rozhovor v Mladom svete. Keď s Milošom Kopeckým hovoril Jiří Janoušek.

No, ono Kopecký je formát. A vraví o sebe aj nepríjemnú pravdu.

Ono aj Janoušek je formát. A vie tú, z hľadiska Miloša Kopeckého relatívne nepríjemnú pravdu, premeniť na slovný skvost.

Vy si myslíte, že ste dobrý spevák?

Priznám sa, že poznám aj lepších. Ja sa napríklad na seba nemôžem pozerať vôbec. Ale niekedy si zasa poviem: toto mi celkom vyšlo.

Čo si myslíte o reklame, ktorou je, v našom prípade, aj tento rozhovor.

To, čo o reklame vôbec. Je potrebná – aby o vás ľudia vedeli. Ale nijako zvlášť sa o ňu neusilujem. Rozhovor ste si vymysleli vy.

Fajn, tak ja teraz na vás čitateľom začnem prezrádzať čosi z odvrátenej tváre Karla Zicha.

Priznám sa bez mučenia, že Karel Zich nie je typom speváka, ktorého koncert by som musela za každú cenu vidieť, alebo po ktorého dlhohrajúcej platni by som sa bola driapala rukami-nohami. Napokon, a to je chyba, jeho LP platňu som si v pokoji vypočula vlastne až po tom, keď som ho čiastočne spoznala. Tiež sa bez mučenia priznávam, že ma zaujala a že som vlastne až o niekoľko mesiacov po ostatnom stretnutí bola schopná čiastočne si roztriediť dojmy a pocity z neho, zo seba, z našich spoločných názorov a možností, ktoré ich súhrn poskytoval.

Nenazdávam sa, že mám patent na rozum, a že Karla Zicha dnes, na tomto mieste dôkladne rozoberiem. Napokon, robili to už iní, schopní kolegovia, a napriek tomu, že ani oni (zrejme) totálne neinklinujú k práve takému typu speváka, neodolali možnosti stretnúť sa s ním.

Karel Zich sa nevnucuje. Je chytrý a veci dokáže rozlišovať. Ubližuje neuvedomele a dokáže sa nad tým trápiť po hranicu únosnosti cieľa, to jest po hodinu H, v ktorej človek začne vnímať  život celkom inak.

Ak môže byť tridsaťročný múdry, tak Karel Zich je práve taký.

To ste napísali krásne.

Nie je to pravda?

Nie celkom.

Poznáte toto: „Čím viacej toho viem, tým viac sa toho musím báť. Sú to vždycky diváci, ktorí mi povedia – to bolo báječné, to bolo zlé...“

Myslím, že to povedal Daniel Olbrychski. Vyberáte si samých duchaplných hercov.

Nie, počkajte, je to pravda?

Je.

To nie je otázka profesie, ale duchaplnosti. Napokon vy sám na svojich koncertoch so skupinou FLOP nezabúdate zdôrazniť, že vám nezáleží na porotách, ale na publiku. Je to absolútna pravda?

Relatívne absolútna.

Čo si myslíte o svojom povolaní?

Že je to povolanie ako každé iné. Lenže práve toto robím strašne rád.

Nazdáte sa, že typ koncertu, aký teraz prevádzate divákom a poslucháčom, sa bude páčiť o päť-desať rokov? Že sa budete páčiť vy?

Nie som jasnovidec. Ale už teraz viem, že by som rád chcel rozmýšľať a komponovať na väčších plochách. Napríklad scénickú hudbu...

Nemusí to vyjsť.

Nemusí.

Vrátite sa potom opäť ku komponovaniu na malých plochách alebo začnete vykonávať svoju pôvodnú profesiu sociológa?

Možné je takmer všetko.

Tak si to zhrnieme.

Robí prácu, ktorá robí radosť iným a tým aj jemu.

Vie, že keby s ňou prestal, bude robiť inú prácu, ktorou bude robiť radosť iným a tým aj sebe.

Má priateľov, na ktorých sa môže spoľahnúť.

A ešte jedno dievča, s ktorým sa pred vyše rokom oženil. Oslovuje ju Natali a má ju veľmi rád.

Nie je to dosť na to, aby si zlomil nohu?

Sú ľudia, s ktorými sa radi stretávate s príčinou aj bez príčiny. Ste radi, že existujú a že keď bude treba, pomôžu vám. Obvykle sú to ľudia, ktorý majú zmysel pre humor a recesiu, ktorí si s chuťou a inteligentne radi zažartujú na účet maloduchosti a tuposti, a ktorí si dokážu robiť psinu aj sami zo seba.

To sú tí praví, ktorí majú zmysel pre vážnosť.

Taký je, podľa mňa, Karel Zich.

A pretože sa mi vôbec nežiadalo „vyrobiť“ na tomto mieste nokturno o chlapcovi drobných, detských úst a čestných, trochu šikmo posadených očí, včlenené do istého jesenného dňa, plného melanchólie, šuchotajúceho lístia a nevypovedaných veľkých právd o živote a našej tichej, statočne utajovanej „genialite“, či rovnakej krvnej skupine a tirády na spôsob vnútorného dlhoročného spriaznenia a priori, pokúsila som sa napísať pravdu. Aký je Karel Zich spevák a skladateľ, môžete si dodatočne overiť na koncertoch a aj na jeho LP-platni. Je pravdepodobné, že presvedčí aj vás...

 

Elena Antalová