Spomienky ´českého Elvisa´...

(MusicBox, 5.5. 2004)

Príznačný názov "Spomínanie" nesie názov recitál stálice česko-slovenskej hudobnej scény, gitaristu a speváka s charakteristickým hlasovým prejavom-Karla Zicha, s ktorým v týchto dňoch brázdi slovenské kluby, sály a kultúrne strediská. Iba sám - so španielkou sa predstavil uplynulú sobotu aj pred zhruba do troch štvrtín zaplnenou sálou košického Veritasu. Takmer dvojhodinový blok hovoreného slova a pesničiek predstavoval prierez jednotlivými obdobiami jeho kariéry, pričom v playliste popri notoricky známych hitovkách ako "Majoránka", "Paráda", "Alenka v říši divů", či "Za všechno může rokenrol" figurovalo aj zopár coververzií - či už Kráľom preslávená "I Can´t Help Fallin In Love", alebo legendárna "Blues Way Shoes" z repertoáru slávneho Carla Perkinsa. Nech je váš názor na Karla Zicha a jeho produkciu akýkoľvek, niekoľko vecí mu rozhodne uprieť nemožno. Okrem, podľa môjho názoru veľmi slušných hráčskych schopností má jeho koncertný prejav ozaj slušný drajv, pričom z každého odohratého akordu je cítiť, že doňho dáva aj srdce, čo košické publikum, zastúpené paradoxne z drvivej väčšiny predstaviteľmi mladšej generácie, ocenilo neutíchajicm aplauzom. Krátko pred vystúpením sme tomuto ´českému Elvisovi´položili niekoľko otázok.

Zatiaľ čo mnohí vaši rovesníci v súčasnosti ťažia de facto už iba z rôznych výberov svojich najväčších hitov, vaša prvá ´bestofka´ uzrela svetlo sveta iba v polovici minulého roku...

"Pravdu povediac, ja som jej vlastne ani neinicioval. Patrím medzi hudobníkov, ktorí sa radšej dívajú dopredu, ako za seba, takže bližšie mi je komponovanie nových skladieb, ako kompilovanie výberov. Ak by to bolo všetko na mojich pleciach, tak ta výberovka s najväčšou pravdepodobnosťou ani nevýjde. V poslednom období som prácou doslova zavalený, a to najmä v súvislovsti so Spirituál Kvinetom. Je to kapela s ktorej síce nevenujem toľko času, ako svojej vlastnej tvorbe, no prednedávnom nás ´postihla´taká milá udalosť - štyridsiate výročie existencie, tak sme museli dať dohromady a nacvičiť nejaký repertoár. Keď sme boli takmer hotoví, tak nám zo zdravotných dôvodov odišiel kolega, a tým pádom sme to celé museli opäť prerábať... To znamená, že sme sa dostali do veľkého časového stresu, takže mi prakticky vôbec neostával čas na vlastné veci. Pôvodne som rátal s tým, že mi práca so Spirituálom zaberie tak maximálne rok a pol, no nakoniec to boli takmer štyri roky."

Prečo sa tak bránite označeniu "český Elvis", ktoré vám za tie roky novinári prisúdili?

"Ale nie, ja sa tomu nebránim, akurát sa mi zdá, že takéto označenie automaticky evokuje určité plagiátorstvo, a to nikdy nebolo mojim štýlom. Ja som sa Elvisa nikdy nesnažil kopírovať, možno som občas napodobňoval nejaké znaky jeho spevu a svoju úlohu nepochybne zohralo aj zafarbenie hlasu. O žiadne imitácii, či preberaní imidžu a podobne však nemôže byť ani reči. Skôr ma bavilo pripomínať ľuďom rockandrollovú éru ako takú, než parodovať jej najslávnejších reprezentantov."

Keď si to tak človek vezme, vy ste de facto jedným z posledných piliérov tej starej českej rockandrollovej scény... Mnohí vaši súputníci sa v súčasnosti venujú hudbe iba príležitostne, mnohí nas už opustili...

"Našťastie nie posledný. Spolu so mnou tú starú éru nepochybne pripomína aj Pavel Bobek. Yvonne Přenosilová sa na spev už asi vykašľala, aj keď som sa ju niekoľkokrát snažil prehovoriť, aby v tom išla ďalej. Na scéne sa však objavilo mnoho mladých a veľmi dobrých kapiel, ktoré svojou produkciou oživú starého ducha rockandrollu.Aj napriek tomu, že je medzi nami rozdiel niekoľkých generácií, hrajú ozaj vynikajúco."

Rock And Roll prestal však v priebehu desaťročí prestal byť vnímaný striktne iba ako hudobný žáner - pre mnohých sa stal aj určitým životným štýlom, častokrát s doť negatívnymi dôsledkami - v našich zemepisných šírkach je toho najlepším príkladom napríklad životná púť Mikiho Wolka. Vy, vzhľadom na to, že ste v rockandrollovom svete prežili de facto celý život však vyzeráte dosť zachovalo...

"(smiech) Nie všetci v tejto branži dopadli zle. Vezmite si napríklad Carla Perkinsa, ktorý žil dosť striedmym spôsobom života... Na druhej strane, nie som čisto rockandrollovým spevákom, takže ťažko by som mohol vôbec dodržiavať tento životný štýl. Spieval som kantilény, Majoránky (smiech)... Nikdy som sa štýlovo neobliekal, nemal som potrebu jazdiť na veľkých motorkách... Som rád, že moji fanúšikovia ma berú takého, aký som."

Keď si to tak človek uvedomí, drvivá väčšina vašich hitov sa vlastne ani neniesla v rockandrollovom duchu...

"To je pravda, aj keď si dovolím tvrdiť, že pár pôvodných rockandrollových skladieb sa mi celkom vydarilo. Aj napriek tomu, že, ako som už spomínal, neberiem tieto záležitosti ortodoxne, aj na najbližší štúdiový album nejakú skladbu v tomto štýle určite zaradím. V poslednom období ma napríklad dosť baví zvuk elektrickej gitary, takže plánujem určité posuny najmä po zvukovej stránke."

Spomínali sme Mikiho Wolka. Neboli ste svojho času práve vzhľadom na ten váš ´slušácky´prejav tak trochu třňom v oku tých ortodoxnejších fanúšikov, ktorých očarovalo to jeho rebelantstvo?

"Viete, tieto záležitosti boli v rôznych dokumentoch rôzne intepretované. Pravdu povediac, Miki bol skôr ako rebel človek, ktorého strhli drogy a alkohol. Je to smutné, ale je to tak. V mojom chápaní sa však slovo ´rebel´ nespájalo s tým, že by som mal každý večer vysedávať po krčmách. Mimochodom, Miki sa ku mne v istom období zachoval veľmi veľkoriso, aj keď na druhej strane je pravdou, že predtým ma dosť naštval. Keď tu totiž svojho času pricestovala slávna Wanda Jackson, s ktorou som tu vtedy nakrúcal album album "Let´s have a party in Prague", tak sa v jednom rozhovore nechal počuť asi v tom štýle, že tu vtedy prišla vlastne akoby kvôli nemu, a pritom sme ho iba prizvali, aby sa s ňou vôbec stretol... Keď si to neskôr uvedomil, tak sa mi snažil cez niektoré média ospravedlniť tým, že sa v rozhovoroch vyjadroval, ako si ma veľmi váži... Zo skúsenosti však viem, že tí, ktorí mali radi Mikiho, mali radi aj mňa."

Prišli ste s Mikim do kontaktu aj mimo tohoto incidentu?

"Ale áno. Pred revolúcio, ale i po nej, keď sa konali všakovake Rockandrollové Lucerny sme si ho vždy pozvali. Je pravdou, že časom to začalo byť trošku zložitejšie, pretože už jednoducho nebol použiteľný. Viem napríklad, že Petr Janda vždy bazíroval na tom, aby pri každom koncerte Olympicu, v rámci nejakého okrúhleho výročia bol aj Miki, no z dôvodu jeho neskôr už takmer neustálych excesov sa časo museli tieto podujatia zaobísť bez neho."

Aký bol vlastne osud toho vášho spomínaného slávneho albumu s Wandou Jackson?

"Myslím, že predajnosťou predčil naše očakávania. Podľa môjho názoru ide o jeden z titulov, ktoré by sa kľudne mohli dočkať v reedícii. Verte, alebo nie, keď som bol pred časom v jednej z najväčších predajní s nosičmi v Spojených štátoch, tak som tam ten album našiel... Neviem, zrejme ho v Štátoch prelisovali a vydali pod inou hlavičkou. Treba si uvedomiť, že zatiaľ čo pre našincov sú ľudia ako Wanda už dávno pasé, v Spojených štátoch ich meno stále silno rezonuje."

Ako vlastne mohol sa vlastne mohol človek za ´onoho režimu´ živiť tým, že produkoval niečo tak výsostne imperialistické, ako rockandroll, respektíve spirituály?

"To viete, že bez problémov to nebolo. Stálo to však za to aj napriek tomu, že vám napríklad odmietali vydať album, alebo vám zakazovali pesničky. Jedna pražská agentúra sa ma napríklad snažila otráviť tým, že mi ´spostredkovala´ sedemnásť brigád do mesiaca, to znamená sedemnásť vystúpení úplne zadarmo. To boli miestami chvíle, keď som sa na to chcel vykašľať, no vzápätí som sa dostal pod krídla inej agentúry, a tá sa o mňa stara ozaj v rámci vtedajších možností. Keďže som bol schopný spievať v angličtine, ani neviem ako som sa dostal do NDR, kde som v vystupoval v akejsi televíznej relácii, v ktorej sa mi dokonca podarilo vyhrať hitparádu... Tým pádom som sa stal predajným artiklom, no a keďže aj našincom išlo občas o kšeft, začali byť ku mne slušnejší a prisúdili mi za koncerty určitý nominálny plat, respektíve v celku slušné honoráre. Agentúra, sa však na týchto ´obchodoch s umelcami´ nabalila neporovateľne viac. Vtedy sme však tieto záležitosti neriešili, pretože našim jediným snom bolo dostať sa na Západ a zhliadnuť naživo intepretov, ktorí pre nás boli v tom čase absolútne nedostupní."

Všimol som si, že vo vašom repertoári figuruje dosť duetov. Máte k nim nejaký špecifický vzťah?

"V prvom rade som ich nikdy nevnímal v marketingovom zmysle a vždy som ich nakrúcal iba s ľuďmi, ktorých mám rád. Kuriozitou je, že najviac duetov som nenaspieval so ženami, ale s mužom- s Pavlom Bobkom. S ním som nakrútil, tuším päť pesničiek. Myslím, že "Mosty" s Lenkou Filipovou sa celkom podarili rovnako, ako aj remake "Pretty Woman". Asi najviac si však vážim spomínanú spoluprácu s Wandou Jackson. To bolo pre mňa životné stretnutie."

Moja posledná otázočka sa týka vášho minuloročného koncertu v newyorskej Carnegie Hall, ktorý je stále tak trošku zahalený tajemstvom...

"Pravdu povediac, sám neviem, kto na mňa zaloboval, respektíve čo tomu celému predbiehalo, v každom prípade som dostal príležitosť vystúpiť na jednom zo série koncertov, ktorú odštartoval Paul McCartney a ktoré sa konali pri príležitosti toho smutného výročia známych udalostí v New Yorku. Tých koncertov sa zúčastnilo mnoho intepretov z rôznych kútov sveta s tým, že ja som tam zastupoval Českú republiku. Naozaj sa mi dodnes nepodarilo zostiť, kto ma tam navrhol, no nejaký impulz musel výsť aj zo Štátov. V mojom prípade zrejme zohral svoju úlohu fakt, že som veľmi prispôsobivý, že mi nerobí problém zaspievať ako českú ľudovku, tak i rock and droll, či spirituál rovnako, ako aj skladby, na ktorých by som sa s organizátormi dohodol až priamo na mieste. Veľmi som chcel zaspievať niečo od Jaroslava Ježka, ktorý v tam, v slobodnom svete, aj keď nechcene, našiel miesto svojho posledného odpočinku. Nakoniec sme sa ale s organizátormi dohodli na inom repertoári.V každom prípade to bol pre mňa veľmi silný zážitok, na ktorý do smrti nezabudnem."

Igor PETRUŠKA

Foto: Karol HATALA